Uvidieť v človeku Syna Božieho

Viete, chcem vám povedať, priatelia, že čím viac sa budete pohybovať v kontemplácii, tým viac budete vidieť. Predstavte si Syna Božieho. O ňom sa hovorí, že poznal človeka skrz-naskrz. Chcete, aby som vám prezradil tajomstvo? Pre mňa je to celá tragédia v pokore za posledné dva roky, odkedy som začal vidieť. Možno vás to trochu prekvapí, alebo aj nie, ale normálnych ľudí je takmer málo. Najmenšie príznaky schizofrénie vidím už z diaľky. Okamžite to cítim, ani to nemusím vysvetľovať, je to zrejmé.

A to je dôvod, prečo moje slovo v dedine zosilnelo. Viete prečo? Pretože Boh hovorí: „Ak sa naučíš rozlišovať vzácne od bezcenného, budeš ako moje ústa, tvorivé ústa, silné ústa.“ Sila slova nezávisí od toho, či vidíš schizofréniu, ale či vidíš v človeku Syna Božieho. Ak ho vidíš, tvoje slovo bude mocné. To neznamená, že musíš ignorovať to, čo vidíš. Musíš uprostred všetkého toho chaosu vidieť aspoň niečo z Syna Božieho, aj keby to bol ešte len stratený syn, ale stále syn. Možno to ešte nie je syn, ktorý si uvedomuje, že je synom, ale hlavné je, že ty to vieš.

Predstavte si Ježiša. Bol to skutočný „krásavec“. V zmysle, keď o ňom hovoríme, hovoríme o ňom ako o krásavcovi. Stál pred farizejmi, ktorí vedeli, že ho zabijú, a on im hovorí: „Božie kráľovstvo je vo vás.“ My sa na tieto slová stále pozeráme a hovoríme si: „Počkaj, veď ešte nezomrel, nevstal z mŕtvych, ako môže byť Božie kráľovstvo už teraz?“ Niektorí to prekladajú ako „uprostred vás“, ale aký je v tom rozdiel?

Začali sme tým, že chceme, aby boli všetci adekvátni, ale v tíme to nikdy tak nefunguje. Keď sa niečo začne diať, vždy sa objaví chaos. Predstavte si, že Ježiš chodil po Nazarete, unavený, pracoval, dokonca sa písalo, že zaspal, lebo bol vyčerpaný. A tí, čo ho nasledovali, tiež pracovali, unavení, ale stále šli za ním. A potom sa začali hádať: „Kto je hlavný? Ja som hlavný, ja som pomocník hlavného!“ A Ježiš, myslíte si, že bol nejaký „cukrový“? Nie, to bol typický náboženský výkrik: „Nemáte lásku!“ Ale láska, ktorú mali, bola viera.

Keď sa narodila moja dcéra, mohol som sa pol hodiny pozerať, ako plače. Bolo to zaujímavé. Plakala, a ja som si hovoril: „To je zaujímavé, ako plače.“ Odvtedy mám rád, keď ľudia plačú. Samozrejme, žartujem, to nie je úplne pravda.

V skutočnosti by sme chceli, aby boli všetci adekvátni, ale takmer nikto nie je. Keď hovoríme o kontemplácii, o tom, aby vaše oči mali silu, používam termín kontemplatívna sila. Prečo? Pretože kontemplácia je vnímanie svetla, sila svetla. Oko je lampou tela, teda samotné videnie je spojené so svetlom. Kontemplatívna sila je ako svetlo vo vašich očiach. Nikto vám nebude osvetľovať cestu, svetlá sú vo vašej hlave. Kontemplatívna sila je ako svetlá na aute. Kdekoľvek pôjdete, svetlo bude svietiť.

Ale spolu s týmto svetlom sa do svetla dostane všeličo. Pravda? Čo sa stane ďalej? Vaše svetlá svietia a zrazu uvidíte jeleňa uprostred cesty. Žijete si normálne a zrazu sa objaví jeleň. To neznamená, že vaše svetlá nesvietia, ale že na ceste sa objaví prekážka, ktorú musíte obísť.

Keď sa do svetla dostávajú jelene, to nie je zázrak. To je preto, že stále vidím jelene. Ale to nie je jeleň, to je Syn Boží, len ešte nezahodil svoje „parohy“. Viete, že jelene zhadzujú parohy? Zhodí ich a bude to brat. Čakal som na teba tak dlho.

Preto kontemplatívna sila nie je len o tom, že svietiš. Aj Ježiš… Páči sa vám táto paralela? Pozrite sa na svojho suseda, vyzerá ako jeleň? Ak budeš hľadať vo svojom živote jelene, všetko sa zredukuje na to, že budeš sám uprostred jeleňov. A nakoniec ti napadne správna myšlienka: „Možno som aj ja jeleň.“ A od tohto momentu sa všetko začne meniť, pretože si uvedomíš, že si rovnaký ako všetci ostatní. Ale keď začneš vidieť Synov Božích, všetci okolo teba začnú žiariť.

Najdôležitejšie je, že moja hodnota, priatelia, spočíva v kontemplácii a v posilnení moci vysloveného slova. Dnes sa chválim Božou milosťou, že mnohým ľuďom sa „vytiahli tehly z hlavy“. Ľudia ma vždy počúvali so záujmom, už od piatich rokov. V júni pôjdeme na miesto, kde ma počúvali, keď som mal päť rokov. V meste stretávali mojich rodičov a hovorili: „To sú rodičia Andreja.“ A ja som bol taký malý, bielovlasý chlapec, ktorý chodil po meste. Ľudia ma počúvali, ale život sa zmenil.

Dnes sa mení život ľudí. Keď hovorím, že si zomrel za ľudí, dnes to náboženských ľudí desí. Ale ak jeden zomrel, všetci zomreli. Počuješ? Ak jeden zomrel, všetci zomreli. A nás učili, že on zomrel, a my sme v ňom zomreli ako hriešnici. Áno, to je jedna téma, ale Syn Boží zomrel, majúc nás od počiatku sveta. Možno je čas, aby sme sa začali pozerať na seba ako na jedno s Vykupiteľom.