Andrej Jakovišin. Videnie Nebeského Mesta

Priatelia, neustále sa nachádzam v stave kontemplácie. Viete, poviem to takto: neviem presne v akom percentuálnom pomere, ale nie je to niečo, čo by sa nikdy neprerušilo. Avšak, ľahko do toho vstupujem. A v tomto stave kontemplácie niekedy prichádza moment, ktorý nazývam “záblesk”. Tento záblesk nastane, keď to, čo pozoruješ a skúmaš duchovným zrakom, sa zrazu priblíži. A začneš to vidieť v detailoch alebo v nejakom jasnom svetle. Zvyčajne vidím veľmi jasné svetlo, akoby všetky predmety, ktoré vidím v kontemplácii, boli zvnútra naplnené svetlom.

Keď o tom teraz hovorím, moja duchovná pamäť to priamo vysiela. Ako do toho vstúpiť, o tom budem hovoriť na kurze kontemplatívneho života. Ak to chcete zažiť, musíte prísť na kurz.

A teraz, priatelia, keď som začal učiť a ponárať ľudí do oslavovania, keď som začal hovoriť o Božom kráľovstve a jeho príbytku, ktorý nie je niekde tam, ale tu, začal som neustále vidieť na uliciach Božie mesto. Asi pred týždňom, po poslednej kázni o živote v dvoch dimenziách, to začalo. Priatelia, je to úžasná vec.

Jednoducho kráčam po meste a vidím priamo nad mestom toto nebeské mesto. Nie niekde vysoko hore, ale priamo nad strechami domov. Obrovské konštrukcie, všetko je naplnené nebeským svetlom. V tom momente cítim horský chlad vo vzduchu, je to neuveriteľné. Stojíš v tomto zadymenom meste, ale cítiš, ako z tej hory prichádza chlad. Podobné pocity som zažil fyzicky, keď som bol v Abcházsku, v Pitsunde.

Bolo to v druhej polovici októbra, keď som sa kúpal v mori. Na horách už bol sneh, a hoci sneh ležal len na vrcholkoch hôr, v meste, ktoré bolo ešte vyhriate letným slnkom, si mohol cítiť chlad zo snehu. Bolo to úžasné. Ležal som v teplom mori, pozeral na zasnežené hory a vdychoval horský vzduch. A toto je presne ten pocit, ktorý mám teraz, keď v zadymenom meste, v Minsku, uprostred dňa vidím toto mesto.

Toto mesto nikam nezmizne. Nie je to ako videnie, ktoré sa bojíš, že zmizne. Je to kontemplácia, ktorá pokračuje. Niektorí z vás sú možno veľmi nábožní a môžu si myslieť, že to, čo hovorím, je príliš. Ale ja vám teraz skutočne vysielam nebeské obrazy. Nie preto, že som niečo čítal, ale preto, že to skutočne vidím.

A teraz, keď hovorím, niektorí z vás môžu dokonca cítiť tento nebeský chlad. Viem to, pretože to teraz vychádza z mojich úst. Vidím toto mesto a cítim ten chlad, ktorý mi pripomína sneh z hory. Cítim to na sebe celý deň. A vždy, keď som na to pomyslel a zdvihol oči nad strechy, stále som to videl. Nikdy to nezmizlo, žilo to svojím vlastným životom.

Cítil som, že som účastníkom tohto mesta, že som jedným z jeho obyvateľov. Bolo to také mocné. Verím a viem, že to bola mocná demonštrácia nášho Otca po tom, čo som učil o živote v dvoch dimenziách. Otec mi jednoducho otvoril oči a ja som niekoľko dní kontemploval to, o čom som kázal.

A teraz, priatelia, chápem, že vzdialenosť medzi nebom a zemou je zrušená. Niektorí z vás to už cítia, tú sviežosť. A to je úžasné.

Niekto sa môže pýtať, či je toto mesto nad Minskom. Nie, nie je to len nad Minskom. Je to obrovské mesto, väčšie ako planéta. Je to nebeské mesto, ktoré je všade. A keď vám niekto povie, že nebeské mesto je niekde za vesmírom, neverte tomu, je to nezmysel. Toto mesto je tu a teraz.

Cítil som, že som súčasťou tohto mesta, že som jeho obyvateľom. A to je ten pocit, ktorý som mal.

Zdroj: АНДРЕЙ ЯКОВИШИН / ANDREY YAKOVISHIN, Андрей Яковишин. Видение Небесного Города, https://www.youtube.com/watch?v=KtdEwc6lX_U