Andrej Jakovišin. Kto si, Andrej Jakovišin?

Tak a tak, máme u nás v hosťoch Andreja Jakovišina. No a tradične ešte, čo povieš o sebe samom? Kto si, Andrejka? Kto si?

Kto som? Ja som jednoduchý bieloruský chlapec, skromný. Boh po spoločnosti.

*S tebou to samozrejme neprejde. Pamätám si, ako sme sa prvýkrát stretli. Hneď si mi povedal hlavné: „Priznaj, že nie si Boh.“ A ja som odpovedal: „Nikdy!“*

Najzaujímavejšie je, že som ťa vtedy vôbec nepočúvala, vôbec som ťa nepočula, o čom učíš. Len som počula, že existuje taký Andrej, „koreň“, a bol mi známy. Povedala som si: „Uvoľni sa.“

Myslela som si, kto je ten, kto zahmlieva predpovede slovami a význammi. Podarilo sa ti ma trochu prekvapiť. Najzaujímavejšie je, že som mala na mysli „uvoľni sa“, že existuje nejaká sila nad nami, nejaké právomoci vyššie ako my. Naopak, ak sa napínaš, to nie je Božia pozícia. Naopak, ak si taký, že vieš, že nikto nie je lepší ako ty, nikto nie je silnejší ako ty, prečo by si sa mal napínať? Bohovia sa nenapínajú, oni si užívajú.

V ľudskom chápaní, ak na seba preberáš funkciu Boha, vieš, ako to je. Naopak, musíš všetko kontrolovať, a to je ťažké. Je to ako príbeh, keď si ľudia myslia, že z tých siedmich miliárd, aký má Boh záujem o mňa? Má toho nad hlavu, nezvláda to. V tomto kontexte je to skvelé.

*Áno, ukazuješ, že ak si Boh, tak sa uvoľni, pretože v tejto pozícii sa cítiš vo svojej koži. Prečo by si sa mal napínať?*

Ak nie si v tejto pozícii a snažíš sa ju na seba natiahnuť, bude to ťažké. Nebude to skutočné. Ak je táto pozícia v tebe, ako „slovo, ktoré sa stalo telom“, vyrastá zvnútra. Ak si Andrejka, počúval si a už budeš v tejto pozícii. Ak niekoho iného, ​​záruka nie je.

*Pretože, keď sa ma pýtajú, čo robiť, hovorím: „Vieš, za všetko zodpovedá poznanie.“ Môžeš robiť, čo chceš – modliť sa, čítať, alebo nerobiť vôbec nič. Ale ak si to poznal, je to tvoje. Preto nie je dôležitá metóda, ale to, či je to tvoje.*

Na inom mieste je napísané, že „pravda chodila po zemi“. Je zaujímavé pozrieť sa nielen na tvoju božskú časť, ale aj na ľudskú. Andrej Jakovišin je človek. Pamätáš si, ako o Ježišovi hovorili: „Človek s veľkým Č.“ Človek, ktorý tiež chodil po zemi a prešiel celou paletou pocitov, ktorými prechádzajú aj iní ľudia okolo nás, ako je láska, radosť, pokoj, hnev, zlosť a odpor.

*Takí svätí ľudia ako my tým vôbec netrpia, však?*

Zaujíma ma nejaká ilustrácia z tvojho života. Bol nejaký sen, cieľ, a ako si šiel, s čím si sa stretol, ako si prekonával svoje strachy, odpor. Zaujíma ma, čo sa dialo v tebe, kde si čerpal podporu, kde si našiel oporu pre seba. Viem, že si dokonca zabehol maratón.

Áno, zabehol som maratón, ale to bolo dávno. Mal som 19 rokov a vtedy som bol na križovatke. Nevedel som, kto je môj otec, a jednoducho som sa stavil s priateľmi. Mám takú povahu, že mám rád výzvy. Nie som hazardný, ale taký „zádrheľ“, ako by sa dalo povedať. Takže, keď ma niekto podpichol, že to nedokážem, povedal som: „Ja to zvládnem.“

A tak sme sa stavili. Určili sme dátum o dva mesiace. Nikdy predtým som nebehal také vzdialenosti. Prišiel som za otcom, bývalým športovcom, a povedal som mu, že sa chystám zabehnúť 42 kilometrov. Otec sa na mňa pozrel a povedal: „Zbláznil si sa? Dva mesiace? Aspoň pol roka by si si mal dať.“ Mal som len jednu otázku: „Budeš ma trénovať alebo nie?“ Odpovedal: „Nebudem.“

Dva-tri dni som behal sám, kým som neprišiel za ním a nepovedal: „Nauč ma, ako bežia ľudia.“ A on nakoniec súhlasil. Trénoval som každý deň podľa jeho odporúčaní. Naučil ma, ako sa premeniť na automat, a to zohralo obrovskú úlohu v mojom živote. Naučil som sa, ako vydržať dlhé behy, ako bežať do kopca – doslova aj obrazne.

Nebolo to strašné, bolo to ťažké, ale niečo vo mne ma podkopávalo. Po mesiaci som prvýkrát zabehol 30 kilometrov a pochopil som, že to zvládnem. Otec mi povedal, že maratón sa začína na 35. kilometri. A mal pravdu.

Na posledných 5 kilometroch mi bolo veľmi zle. Otec, ktorý mal už cez 50 rokov, bežal predo mnou. Vidím jeho chrbát, a to mi dodáva silu.